| |
Kde sa dal v 50. rokoch počuť jazz?
Prakticky nikde. V slovenskom rozhlase bol jazz tabu. V rakúskom rozhlase
sa občas dali zachytiť komerčné nahrávky Louis Armstronga, zostávala
ešte hudobná produkcia na krátkych vlnách Voice of America, BBC, ktorej
príjem bol katastrofálny a vytrvalo rušený.
Pre Slovenskoa Bratislavu
bol jazz "terra incognita".
Len zopár šťastlivcov vlastnilo nahrávky
austrálskej skupiny Greamme Bell Dixieland Band z roku 1947, ktoré zázrakom
prežili všetky ideologické čistky, snáď aj preto, ze G. Bell hral v tom
istom roku na Svetovom festivale mládeže v Prahe. To bol možno argument
proti ich zošrotovaniu. Pár šelakových platni z produkcie Suprapohnu
a Ultraphonu, ktoré vlastnilo zopár ľudí v Bratislave, by sa dalo spočítať
na prstoch.
Až začiatkom 60. rokov sa objavili prvé dixielandové nahrávky
orchestra Gustava Broma, z ktorých vynikli najmä štyri nahrávky s klarinetistom
Edmondom Hallom. Bratislavské Divadlo hudby uviedlo programy s tématikou
histórie jazzu.
Situácia v Čechách a Prahe bola iná. Slovenskí vysokoškoláci študujúci
v Prahe mali možnosť nielen priamo zažiť rodiacu sa novú jazzovú scénu,
ale i viac príležitostí dostať sa aj k nahrávkam. Podmienky pre ich šírenie
sa zlepšili
s príchodom prvých magnetofónov - absolútnym hitom bola značka
Sonet Duo. Nahrávky sa vtedy kopírovali, podľa nich sa cvičilo. Jedným
zo študentov, ktorí priniesli z Prahy do Bratislavy kvantá nahrávok bol
aj klarinetista Jan "Johnny"
Turi-Nagy. Jeho repertoár nahrávok sa neskôr
stal hudobnou základňou bratislavskej scény tradičného jazzu, ktorú Johnny
silne ovplyvnil aj svojim interpretačným štýlom. Netrvalo dlho a začali
sa formovať prvé kapely.
Jednu z prvých tvorila skupina gymnazistov - P.Móric, A. Šebo, V. Beznák,
J. Matzenauer a ďalší, orientovaných na tradičný jazz, iné zase na moderný
jazz, ako na East Coast (Laco Déczi & Co) alebo na West Coast (Braňo
Hronec & Co). Všetky kapely striedavo skúšali v tej istej
honosnej budove terajšieho prezidentského sídla, vtedy Pionierskeho paláca.
Tolerancia podľa komunistickej terminológie "dekadentnej" hudby
v hniezde pionierov, bola istou známkou politického odmäku. A potom kultúrnym
funkcionárom robilo problém argumentovať proti šíreniu hudby utláčaného
černošského obyvateľstva USA. Tŕňom v oku sa stali až neskoršie masovo
navštevované podujatia, ako sobotné popoludnia spojené s tancom v Pionierskom
paláci, utorky v kaviarni Olympia alebo koncerty v Divadle na Suchom
mýte (bývalá Astorka), ktorých atmosféra ťažko zodpovedala predstavám
o mládeži, nadšenej budovaním socializmu. A tak sa prišiel po pomerne
krátkom čase ich úspešného života profylaktický zákaz.
V roku 1960 začala pôsobiť na pôde Divadla na Suchom mýte kapela s podobným
názvom - "Dixieland na Suchom myte". Stretli sa v nej aj neskorší zakladajúci
členovia Traditional Clubu Peter Móric, Karol Sucháň a Igor Čelko. Keďže
kapely boli väčšinou študentské, zvyčajne počas letných prázdnin dochádzalo
k preskupovaniu muzikantov, štrukturovali sa nové formácie. V dôsledku
týchto zmien sa koncom roku 1961 objavil prvýkrát na scéne aj Traditional
Club (TC). Jeho názov, z dnešného pohľadu asi trochu komicky aplikoval
vtedajšie populárne názvy kapiel ako Melody Club, Rytmus Club a pod.
Roky 1961 - 1962
Novú kapelu tvorila silná mimobratislavská väčšina, pozostávajúca zo
študentov konzervatória (bubeník Karol Sucháň, trombonista Jano Harvan,
tubista Jozef Gregorička ) a SVŠT (trubkár Marian Čekovsky, banjista
Boleslav Boška) plus dvaja Bratislavčania, tiež študenti SVŠT (Peter
Móric a Igor Čelko). Kapela rozbehla intenzívne skúšky - bežne to boli
dve až tri skúšky za týždeň - a hoci sa repertoár vyberal ešte bezhlavo
a intuitívne a ani štýlovo nebola koncepcia začínajúcej formácie celkom
jasná, zanietená práca žala prvé úspechy. Jar 1962 priniesla prvé, hoci
asi pre nedostatočnú profesionálnu úroveň nakoniec neodvysielané rozhlasové
nahrávky (Original Dixieland One-Step a Savoy Blues). Nasledoval veľký
úspech spoločného koncertu spolu s Traditional Jazz Studiom Pavla Smetáčka
v pražskom Divadle hudby, ktorý naštartoval niekoľkoročnú rivalitu a
konfrontáciu, ale i priatelstvo medzi oboma koncepčne značne odlišnými
formáciami. Rozhlas, možno ovplyvnený aktuálnym veľkým dixielandovým
hitom Gustáva Broma "Dobrý den majore Gagarine", sa zachoval na svoju
dobu až nezvyčajne ústretovo, keď otvoril priestor amatérskemu ešte
k tomu jazzovému Traditional Clubu pre ďalšie možnosti nahrávania v rozhlasovom
štúdiu.
Neskôr
v rámci programu "Štúdio mladých" odvysielal aj live koncert
z Koncertnej siene Československého rozhlasu. A to už bol revolučný prelom,
skutočný začiatok budovania popularity kapely aj v širšom mimoregionálnom
okruhu.
Traditional Club využíval všetky možnosti etablovať sa na vystúpeniach,
hlavne študentských podujatiach a postupne sa dostal do povedomia svoje
generácie.
Iste i preto, že svojou hudbou, ktorá bola iná, vitálnejšia,
"divokejšia" ako to, čo sa dalo naokolo počuť a konzumovať, intuitívne
artikuloval životné pocity mladých ľudí. Improvizovaný prejav dodával
muzike Traditionalu kolorit slobody, nezávislej voľnosti.
Takmer k povinným cvičeniam vtedajších mladých orchestrov patrila účasť
na tzv. Súťaži tvorivosti mládeže (STM). Znamenalo to predstúpiť pred
komisiu, zloženú
z profesionálnych hudobníkov, ale i neodmysliteľných
politických expertov, zahrať dva tri kúsky, vypočuť si mienku komisie,
od ktorej vyhodnotenia závisel postup do ďalších súťažných kôl - od okresného
cez krajské až po celoštátne. Inštitucionalizovaná akcia mala však aj
pozitívnu stránku - vytvorila platformu pre diskusiu a názorovú konfrontáciu
s profesionálnymi hudobníkmi. Zásluhu na presadení mladého začínajúceho
Tradicionálu mal aj jeden z porotcov STM, tenorsaxafonista rozhlasového
orchestra Pavol Zelenay. I napriek úspechom však s príchodom tepla letných
prázdnin opäť prišli interné osobné problémy. Kapelu opustili M. Čekovský,
J. Harvan a J. Gregorička.
Roky 1962 -1963
Ale cesta už bola vytýčená, štýl kapely definovaný - vzorom bola kalifornská
skupina Yerba Buena Jazz Band. V jeseni 1962 už TC prvýkrát vystúpil
v novom obsadení - k pôvodnému septetu Peter Móric, Boleslav Boška ,
Karol Sucháň a Igor Čelko sa pridali Ladislav Martonik a Milan Vašica
- trubky, František Karnok - trombón, Miloslav Paška - kontrabas. V januári
1963 bol revitalizovaný TC znova hosťom "Štúdia mladých"a skladba "Marchin'
Trough Georgia", ktorá tam v ich podaní odznela, sa neskôr objavila na
platni Supraphonu "Jazz na koncertnom pódiu" spolu s produkciou ďalších
známych československých skupín ako S+H Quartet, Jazz Studio L. Hulana,
Junior Trio, Combo 4 Karola Ondreičku. Mať takú nahrávku, to bol pre
začínajúcu študentskú kapelu závratný skok medzi etablované špičky, prestížna
záležitosť, splnenie sna.
Jednou z ďalších lastovičiek, signalizujúcou uvolnenie politicko-kultúrnej
scény, bol koncert Jazz Bandu Chris Barbera v marci 1963 v Bratislave.
Bol to zážitok, prvá príležitosť počuť live jazz na živom vystúpení špičkovej
európskej kapely. Chris Barber Jazz Band účinkoval v bratislavskom PKO
s veľkým úspechom na dvoch totálne vypredaných koncertoch. Anglickí džezmeni
si vtedy našli čas aj na stretnutie s bratislavskými hudobníkmi. Skoro
v kompletnom zastúpení prišli do vtedajšieho Divadielka za rampami na
privátny koncert a jam-session v užšom okruhu známych, ktorú pre nich
usporiadal TC. A prešlo to bez akýchkoľvek inštitucionálnych námietok.
Ak bol medzi prítomnými nejaký eštebák, mal možno aspoň potešenie z muziky.
Podobná kultúrne "neškodná akcia" by ešte pred pár rokmi bola absolútne
nemožná. Návšteva Chris Barbera silne ovplyvnila aj ďalši vývoj TC-u.
Obsadenie s dvoma trubkami sice "brzdilo" spontánnosť, čo ale kompenzovala
zmena štýlu rytmiky z tradičného jazzu smerom k swingu.
To bol práve
odlišujúci znak TC od pražských konkurentov.
|
|
|
| 1961-1962 |
|
Marián
Čekovský
Peter Móric
Ján Harvan
Igor Čelko
Boleslav Boška
Jozef Gregorička
Karol Sucháň
|
trp
cl
trb
p
bjo
tub
dm |
| 1962-1963 |
|
Ladislav
Martonik
Milan Vašica
Peter Móric
František Karnok
Igor Čelko
Boleslav Boška
Miloslav Paška
Karol Sucháň
|
trp
trp
cl
trb
p
bjo
b
dm |
|
|
