1967
Okrem skoro pravidelných vystúpeni v Mníchove zamieril TC v roku 1967
aj na východ Nemecka. V NDR prezentoval svoju muziku počas niekoľkodňového,
nadmieru vydareného turné. V tom istom roku prišlo i dlho očakávané ocenenie:
1. miesto v kategórii tradičný jazz na amatérskom jazzovom festivale
v Přerove.
V ešte intenzívnejšej miere sa prehĺbila spolupráca s bratislavským
rozhlasom, v rámci ktorej TC zablúdil i do komerčnej sféry - hudobne
sprevádzal napríklad programy populárneho zabávača Ivana Krajíčka. TC
vydal druhú SP platńu so skladbou I. Čelka "Jazz ako my" a
s repertoárovým hitom: St. James Infirmary Blues.
Neočakávaným škrtom do plánov kapely bol odchod Milan Vašicu na niekoľkomesačné
zahraničné angažmá s orchestrom Gustava Offermana. Kapela stála pred
veľkým otáznikom. Čo s tým? Neexistoval trubkár, ktorý by ho
mohol nahradiť. A tak, z núdze cnosť, trubku nahradil I. Čelko svojim
sopransaxofónom. Pre dixielandband to bolo dosť nekonvenčné obsadenie
- vyžadovalo preorientovať celú frontline, prispôsobiť ho repertoáru.
Ku všetkému tomu pribudla ďalšia patália - povinný nástup trojice P.
Mórica, V. Vizára a I. Čelka na jednoročnú vojenskú službu. P. Popluhárovi
sa však podarilo vďaka rozsiahlym kontaktom a známostiam zvrátiť nepriaznivú
situáciu. -Trio, ktoré narukovalo na vojenské letisko v Kuchyni, vzdialenej
iba na skok od Bratislavy, hneď získalo privilégiá - mohlo takmer každodenne
cvičiť, mohlo sa vytratiť do Bratislavy na vystúpenia vo V-klube alebo
nahrávanie do rozhlasu. Trojica síce nepredstavovala signifikantnú
posilu armády Varšavskej zmluvy, zato vyhrala spolu s gitaristom a
basgitaristom
z kuchynskej posádky, celoštátnu armádnu súťaž.
1968
Idylu života na vojenskom letiska zvrátili politické obraty spojené
s rokom 1968. Príjemne však prekvapilo pozvanie na trojmesačné angažmá
do zürišského Casa Baru na august, september a október. Prišlo od klarinetistu
a a bandleadera Tremble Kids Wernera Kellera, ktorý TC poznal z jedného
zo spoločných vystúpení v Mníchove. Pár týždňov pred odchodom do Zürichu
absolvoval TC ešte zájazd po východnom Slovensku. Na košickom letisku
sa kapela náhodou, netušiac že naposledy, stretla so svojim bývalým
trubkárom Láďom Martoníkom, študentom džezového konzervatória v Grazy.
O niekoľko dní bol mŕtvy. 21. augusta 1968
ho zastrelili ruskí vojaci.
Tieto cca. dvojhodinové koncerty, na ktoré boli členovia kapely doteraz
zvyknutí neboli čo do náročnosti nič v porovnaní s tým, čo nás čakalo
v Zürichu : hra sedemkrát do týždňa, každodenne od 20:00 - 24:00, k
tomu v sobotu a nedeľu naviac od 16:00 - 18:00. Preto sa všetci snažili
využiť zvyšný čas na rozšírenie repertoáru a zlepšenie kondície. Ešte
20. augusta nahrával TC v rozhlasovom štúdiu okrem iných aj skladbu
I. Čelka "Tittle-Tattle" s troma klarinetmi ( Dušan Huščava). Na druhý
deň, 21. augusta, sa už všetko radikálne zmenilo. Počas tragických
dní ruskej okupácie bolo úplne absurdné zaoberať sa skúšaním, či problémami
s nátiskom, Vo všeobecnej panike sa nevedelo, či sa vôbec bude dať
vycestovať, čo bude s pasmi. O pár dní však bolo rozhodnuté. 29. augusta
tradicionalisti plní zmiešaných pocitov opúšťali v mikrobuse Slovkoncertu
hranice okupovanej republiku a smerovali na západ, k svojmu prvému
profesionálnemu angažmá.
Zürich bol neuveriteľný, vítal záplavami československých zástav a
prejavmi obrovských sympatií k všetkému československému. Majiteľ Casa
Baru M. Berger, si ani lepšiu reklamu pre svoj podnik nemohol vymyslieť:
tlačovka TC s zürišskými novinármi, interview, jedno hranie za druhým.
Malý lokál v Niederdorfe bol večer co večer nabitý až po ulicu, úspech
bol obrovský. Casa Bar sa postupne stal aj akýmsi "epicentrom" nastávajúcej,
často ešte definitívne nerozhodnutej československej emigrácie, ktorá
tam nachádzala prostredníctvom kapely z Bratislavy kúsok práve opusteného
domova. Na pôde Casa Baru prvý krát zazneli "Slovenské mamičky" - pod
ich titulom vznikla neskoršia najvydarenejšia SP Traditional Clubu.
Po troch mesiacoch v Zürichu nasledovalo mesačné angažmá v Baseli,
zoznámenie a spoločné jamovanie s neworleanským klarinetistom Albertom
Nicholasom a jeho prísľub návštevy na Slovensko. V polovici januára
1969 potom návrat do Bratislavy.
1969
Po návrate zo žiariaceho Zürichu pripadala Bratislava všetkým
bezútešne šedivá. Nielen pochmúrnym januárovým počasím, ale hlavne
ťaživou atmosférou padajúcou na každodenný život. Hoci politické čistky
ešte nezačali, vycestovať sa zatiaľ dalo, kultúra ešte nebola "normalizovaná",
zlá predtucha budúceho visela vo vzduchu. Ale život bežal ďalej. Kapele
vyšlo, síce bez konzultácie s členmi kapely, prvé LPéčko s výberom
pätnástich vecí nahraných pre rozhlas. Vo februári sa natočilo pre
Gramafónový klub ďalšie spolu so speváčkou Elenou Príbusovou
a altsaxofonistom
Imrichom Kurucom. ( Pre zaujímavosť o 25 rokov St. James Infirmary
Blues z tohto LPéčka zaznelo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní,
kde hudobne podfarbovalo voľnú jazdu zlatého sovietskeho krasokorčuliarskeho
páru.) Do Bratislavy skutočne zavítal Albert Nicholas. Spoločný koncert
Nicholasa s TC v Piešťanoch nahrávala televízia. Ktovie čo sa ale stalo
s nahrávkou, či je založená niekde v archíve alebo po nej zľahla zem?
Na jar opäť návrat do Švajčiarska. Počas trojmesačného účinkovania
v Zürichu
a Baseli vzniklo nové LP. Pod názvom "Dixie Party".
Vyšlo v Nemecku na Intercorde v roku 1970. Potom nasledovalo veľké
letné turné po Slovensku spolu s Evou Sepešiovou. V auguste sa s režisérom
Ivanom Húšťavom natáčal TC filmový dokument "Traditional '69".
Snímka, zdanlivo bez deja a idey, na spôsob čierno-bieleho videoklipu,
evokujúceho pochmúrnu surrealistickú scenériu, priniesla adaptácie
štyroch slovenských ľudových piesní. Zrejme ale ideovo nezapadla do
povinného normalizačného "optimizmu",
na obrazovke slovenskej televízie sa objavila až po viac ako tridsiatich
rokoch.
V septembri hral TC prvýkrát v ženevskom bare La Tour. S kapelou sa
už zo švajčiarskeho pobytu nevrátil do Bratislavy basista Paľo Molnár.
Rozhodol sa pre emigráciu. Oficiálne sa jeho absencia tajila. Predstavovala
veľké riziko, kapela by mohla prísť o príležitosť vycestovať na plánované
angažmá do Zürichu a Ženevy.
Z iniciatívy riaditeľa Opusu L. Štassela
nahral TC svoje poslednéLP "Bratislavske blues" s mixom populárnych
skladieb slovenských autorov, medzi nimi
i s Čelkovou "Baladou
pre Láďa" venovanou pamiatke L. Martoníka, pri ktorej
P. Molnára nahradil
basgitarista Miloš Paška a v niekoľkých skladbách opäť zaznela trubka
Milana Vašicu. Osud kapely bol už ale spečatený.
V decembri 1969 hral TC znova v zürišskom Casa Bare, v januári 1970
v ženevskom La Tour. Začiatkom februára pred Casa Barom - dejiskom
prvého švajčiarskeho účinkovania, došlo k definitívnej rozlúčke: Vlado
Vizár, Piťo Popluhár a Bolo Boška sa vrátili do Bratislavy, Peter "Citrón"
Móric a Igor Čelko sa pripojili
k už emigrantovi Palovi "Mulicovi"
Molnárovi. Po ôsmich rokoch účinkovania Traditional Club prestal existovať.
|
