Traditional Club
1961-19631963-19661966-1970PlatneFotoalbumInfo

  Roky 1966 -1970

 

 

     
         
 

1967

Okrem skoro pravidelných vystúpeni v Mníchove zamieril TC v roku 1967 aj na východ Nemecka. V NDR prezentoval svoju muziku počas niekoľkodňového, nadmieru vydareného turné. V tom istom roku prišlo i dlho očakávané ocenenie:
1. miesto v kategórii tradičný jazz na amatérskom jazzovom festivale v Přerove.
V ešte intenzívnejšej miere sa prehĺbila spolupráca s bratislavským rozhlasom, v rámci ktorej TC zablúdil i do komerčnej sféry - hudobne sprevádzal napríklad programy populárneho zabávača Ivana Krajíčka. TC vydal druhú SP platńu so skladbou I. Čelka "Jazz ako my" a s repertoárovým hitom: St. James Infirmary Blues.

Neočakávaným škrtom do plánov kapely bol odchod Milan Vašicu na niekoľkomesačné zahraničné angažmá s orchestrom Gustava Offermana. Kapela stála pred veľkým otáznikom. Čo s tým? Neexistoval trubkár, ktorý by ho mohol nahradiť. A tak, z núdze cnosť, trubku nahradil I. Čelko svojim sopransaxofónom. Pre dixielandband to bolo dosť nekonvenčné obsadenie - vyžadovalo preorientovať celú frontline, prispôsobiť ho repertoáru. Ku všetkému tomu pribudla ďalšia patália - povinný nástup trojice P. Mórica, V. Vizára a I. Čelka na jednoročnú vojenskú službu. P. Popluhárovi sa však podarilo vďaka rozsiahlym kontaktom a známostiam zvrátiť nepriaznivú situáciu. -Trio, ktoré narukovalo na vojenské letisko v Kuchyni, vzdialenej iba na skok od Bratislavy, hneď získalo privilégiá - mohlo takmer každodenne cvičiť, mohlo sa vytratiť do Bratislavy na vystúpenia vo V-klube alebo nahrávanie do rozhlasu. Trojica síce nepredstavovala signifikantnú posilu armády Varšavskej zmluvy, zato vyhrala spolu s gitaristom a basgitaristom
z kuchynskej posádky, celoštátnu armádnu súťaž.

1968

Idylu života na vojenskom letiska zvrátili politické obraty spojené s rokom 1968. Príjemne však prekvapilo pozvanie na trojmesačné angažmá do zürišského Casa Baru na august, september a október. Prišlo od klarinetistu a a bandleadera Tremble Kids Wernera Kellera, ktorý TC poznal z jedného zo spoločných vystúpení v Mníchove. Pár týždňov pred odchodom do Zürichu absolvoval TC ešte zájazd po východnom Slovensku. Na košickom letisku sa kapela náhodou, netušiac že naposledy, stretla so svojim bývalým trubkárom Láďom Martoníkom, študentom džezového konzervatória v Grazy. O niekoľko dní bol mŕtvy. 21. augusta 1968
ho zastrelili ruskí vojaci.
Tieto cca. dvojhodinové koncerty, na ktoré boli členovia kapely doteraz zvyknutí neboli čo do náročnosti nič v porovnaní s tým, čo nás čakalo v Zürichu : hra sedemkrát do týždňa, každodenne od 20:00 - 24:00, k tomu v sobotu a nedeľu naviac od 16:00 - 18:00. Preto sa všetci snažili využiť zvyšný čas na rozšírenie repertoáru a zlepšenie kondície. Ešte 20. augusta nahrával TC v rozhlasovom štúdiu okrem iných aj skladbu I. Čelka "Tittle-Tattle" s troma klarinetmi ( Dušan Huščava). Na druhý deň, 21. augusta, sa už všetko radikálne zmenilo. Počas tragických dní ruskej okupácie bolo úplne absurdné zaoberať sa skúšaním, či problémami s nátiskom, Vo všeobecnej panike sa nevedelo, či sa vôbec bude dať vycestovať, čo bude s pasmi. O pár dní však bolo rozhodnuté. 29. augusta tradicionalisti plní zmiešaných pocitov opúšťali v mikrobuse Slovkoncertu hranice okupovanej republiku a smerovali na západ, k svojmu prvému profesionálnemu angažmá.

Zürich bol neuveriteľný, vítal záplavami československých zástav a prejavmi obrovských sympatií k všetkému československému. Majiteľ Casa Baru M. Berger, si ani lepšiu reklamu pre svoj podnik nemohol vymyslieť: tlačovka TC s zürišskými novinármi, interview, jedno hranie za druhým. Malý lokál v Niederdorfe bol večer co večer nabitý až po ulicu, úspech bol obrovský. Casa Bar sa postupne stal aj akýmsi "epicentrom" nastávajúcej, často ešte definitívne nerozhodnutej československej emigrácie, ktorá tam nachádzala prostredníctvom kapely z Bratislavy kúsok práve opusteného domova. Na pôde Casa Baru prvý krát zazneli "Slovenské mamičky" - pod ich titulom vznikla neskoršia najvydarenejšia SP Traditional Clubu. Po troch mesiacoch v Zürichu nasledovalo mesačné angažmá v Baseli, zoznámenie a spoločné jamovanie s neworleanským klarinetistom Albertom Nicholasom a jeho prísľub návštevy na Slovensko. V polovici januára 1969 potom návrat do Bratislavy.

1969

Po návrate zo žiariaceho Zürichu pripadala Bratislava všetkým bezútešne šedivá. Nielen pochmúrnym januárovým počasím, ale hlavne ťaživou atmosférou padajúcou na každodenný život. Hoci politické čistky ešte nezačali, vycestovať sa zatiaľ dalo, kultúra ešte nebola "normalizovaná", zlá predtucha budúceho visela vo vzduchu. Ale život bežal ďalej. Kapele vyšlo, síce bez konzultácie s členmi kapely, prvé LPéčko s výberom pätnástich vecí nahraných pre rozhlas. Vo februári sa natočilo pre Gramafónový klub ďalšie spolu so speváčkou Elenou Príbusovou
a altsaxofonistom Imrichom Kurucom. ( Pre zaujímavosť o 25 rokov St. James Infirmary Blues z tohto LPéčka zaznelo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní, kde hudobne podfarbovalo voľnú jazdu zlatého sovietskeho krasokorčuliarskeho páru.) Do Bratislavy skutočne zavítal Albert Nicholas. Spoločný koncert Nicholasa s TC v Piešťanoch nahrávala televízia. Ktovie čo sa ale stalo s nahrávkou, či je založená niekde v archíve alebo po nej zľahla zem?

Na jar opäť návrat do Švajčiarska. Počas trojmesačného účinkovania v Zürichu a Baseli vzniklo nové LP. Pod názvom "Dixie Party". Vyšlo v Nemecku na Intercorde v roku 1970. Potom nasledovalo veľké letné turné po Slovensku spolu s Evou Sepešiovou. V auguste sa s režisérom Ivanom Húšťavom natáčal TC filmový dokument "Traditional '69". Snímka, zdanlivo bez deja a idey, na spôsob čierno-bieleho videoklipu, evokujúceho pochmúrnu surrealistickú scenériu, priniesla adaptácie štyroch slovenských ľudových piesní. Zrejme ale ideovo nezapadla do povinného normalizačného "optimizmu", na obrazovke slovenskej televízie sa objavila až po viac ako tridsiatich rokoch.

V septembri hral TC prvýkrát v ženevskom bare La Tour. S kapelou sa už zo švajčiarskeho pobytu nevrátil do Bratislavy basista Paľo Molnár. Rozhodol sa pre emigráciu. Oficiálne sa jeho absencia tajila. Predstavovala veľké riziko, kapela by mohla prísť o príležitosť vycestovať na plánované angažmá do Zürichu a Ženevy.
Z iniciatívy riaditeľa Opusu L. Štassela nahral TC svoje poslednéLP "Bratislavske blues" s mixom populárnych skladieb slovenských autorov, medzi nimi
i s Čelkovou "Baladou pre Láďa" venovanou pamiatke L. Martoníka, pri ktorej
P. Molnára nahradil basgitarista Miloš Paška a v niekoľkých skladbách opäť zaznela trubka Milana Vašicu. Osud kapely bol už ale spečatený.

V decembri 1969 hral TC znova v zürišskom Casa Bare, v januári 1970
v ženevskom La Tour. Začiatkom februára pred Casa Barom - dejiskom prvého švajčiarskeho účinkovania, došlo k definitívnej rozlúčke: Vlado Vizár, Piťo Popluhár a Bolo Boška sa vrátili do Bratislavy, Peter "Citrón" Móric a Igor Čelko sa pripojili
k už emigrantovi Palovi "Mulicovi" Molnárovi. Po ôsmich rokoch účinkovania Traditional Club prestal existovať.

 

 

 

 

 

 

1967

1967 -1970  
Igor Čelko
Peter Móric
Vladimír Vizár
Boleslav Boška
Pavel Molnár
Štefan Populhár

sax/p
cl
trb
bjo
b
dm

 

 

 

 

 

1967

 

 

 

1970

 

 

 

1970

 

 


1991 - 1992

Po páde komunistického režimu sa po dvadsiatich rokoch konalo v Bratislave prvé stretnutie bývalých muzikantov TC spojené s koncertom v štúdiu bývalého rozhlasu. Toho rozhlasu, na pôde ktorého vzniklo pred rokmi množstvo, až vyše sto nahrávok TC a kde sa všetci cítili ako doma. Zišli sa tam Karol Závodný a Milan Vašica - trúbky, Peter Móric - klarinet, Vlado Vizár a František Karnok - trombóny, Igor Čelko - sopransaxafón a klavir, Karol Ondreička - gitara, Pavol Molnár - kontrabas, Karol Sucháň a Piťo Popluhár - bicie, Eva Sepešiová - spev. O niekoľko mesiacov sa stretnutie zopakovalo v Štúdiu S s hostiteľmi Milanom Lasicom a Julom Satinským, s účasťou speváčky Gabriely Hermélyovej. Zo stretnutia vzniklo v studiu Opusu CD s názvom "Back Again".



2000

Vďaka iniciatíve Vlada Vizára sa podarilo v rámci Bratislavských hudobných slávnosti 3. 10. 2000 usporiadať koncert z príležitosti 40. výročia založenia Traditional Clubu, na ktorom sa zišli ňom bývalí členovia TC s  bývalými muzikantami Revival Jazz Bandu a T & R Bandu. Po troch dňoch intenzívneho skúšania sa na pódiu bratislavskej Reduty objavili v rozšírenom zložení:

Karol Závodný a Juraj Lehotský - trúbky
Igor Čelko - baryton- a sopransaxofón
Jaroslav Červenka - klarinet a altsaxofón
Dušan Húščava - tenorsaxofon a klarinet
Vlado Vizár a František Karnok - trombón
Pavol Bodnár - klavír
Karol Ondreička - gitara
Anton Rakický - banjo
Andrej Šebo - kontrabas
Karol Sucháň - bicie
Peter Lipa - vocal



2006

Na Veľkú noc sa v Bratislave u Veľkých františkánov opäť stretli členovia bývalej kapely a pod menom The Original Traditional Club a hrali v zloženi:

Igor Čelko - sopransaxofon
Peter "Citrón" Móric - klarinet
Vlado Vizár- trombon
Anton Rakický - banjo
Jan Jankeje - kontrabas
Karol Sucháň - bicie

Hosťami boli trubkár Karol Závodný a bubeník Dodo Šošoka.



 

Back Again
Foto Milan Juríček

Reduta

2006
Foto Patrik Španko             Viac...